Krajinách často poskytovať podporu svojim poľnohospodárom používať obchodné prekážky a dotácie, pretože napríklad:

domácich poľnohospodárstva, aj keď je to neefektívne podľa svetových štandardov, môže byť poistenie v prípade, že je ťažké (ako to robí napríklad vo vojnovom) kúpiť poľnohospodárska produkcia zo zahraničia;

poľnohospodári skupiny ukázali zbehlí v lobovaní;

politici sa snažili spomaliť vyľudňovaniu vidieckych oblastí;

poľnohospodárskych cien môže byť volatilné, v dôsledku nepredvídateľné počasie, okrem iného; a

finančnú podporu môžu poskytovať záchrannú sieť nečakane nepriaznivých trhových podmienok. Všeobecnosti vlády snažili dve metódy dotovať poľnohospodárstva. Prvá, používané v Spojených štátoch počas 1930 a vo veľkej Británii pred vstupom do Európskej únie, je dobiť poľnohospodárov ak spadajú pod úrovňou prijateľná. Poľnohospodári musieť zrušiť niektoré zo svojich pozemkov za túto podporu. Druhým cieľom je zabezpečiť minimálnu úroveň poľnohospodárskych cien výkup prebytku ponuky a ukladanie alebo likvidáciou ak ceny by inak spadajú pod úrovňou garantované. Bol prístup prijatý EÚ utvorenie svojej spoločnej poľnohospodárskej politiky. Na priame náklady tejto subvencie EÚ používa prekážky obchodu, vrátane dovozných ciel, minimalizovať súťaže poľnohospodárom EÚ od vyrábať lacnejšie na svetové poľnohospodárstvo trhy. Posledných amerických farm-podpora politiky má kombinovaný príjem top-up a niektorých garantovaných cien. Ako väčšina vlád sa stali viac odhodlaná medzinárodného obchodu, takéto poľnohospodárskej politiky prišli pod rastúcim útoku, hoci rétorika voľného obchodu má často bežať ďaleko pred skutočné reformy. v roku 2003, bohaté krajiny spoločne strávili viac ako 300 miliárd dolárov ročne podporu svojim poľnohospodárom, viac ako šesťkrát, čo strávili na zahraničnú pomoc. Nájsť spôsob, ako ukončiť podporu poľnohospodárstva sa stal zďaleka najväčší zostávajúce výzvou pre tých, snaží sa vyjednávať globálny voľný obchod.